Nedeľné popoludnie dýchalo pokojom. Rozhodol som sa trochu sa pridať k nádychom a výdychom, ktoré si spolu z mojím mestom odovzdávali. Prekľučkoval som sa niekoľkými úzkymi uličkami. Blížil som sa k mostu, ktorý ma mal preniesť do útrob parku, kam som mal namierené. Ľudí som si príliš nevšímal. Čo väčšinou nerobím. Blížiac sa k mostu som zodvihol hlavu. V tom správnom okamihu. Lebo som ich zbadal. Mladú mamku a jej malé dievčatko. Mamku si nepamätám. Tú maličkú mám pred očami (alebo v nich?) ešte aj teraz. Automaticky som si najprv všimol tú staršiu z nich. Pohľad mi však rýchlo skĺzol k ten mladšej. A ona sa na mňa už dívala. Moje oči sa stretli s tými jej. To dieťa malo nádherne šibalské očká. Zasmiala sa. Neviem prečo. Bol som smiešny? Bolo na mne niečo čudné? Poznalo ma? To sa nedozviem. Dívali sme sa na seba, až kým sme sa neminuli. Po niekoľkých krokoch som sa otočil. Neuveriteľné. Aj ona. Otočila sa a stále sa na mňa smiala. Niečo mi v tej chvíli posunula po vlnách prameniacich v jej veselých očiach. Radosť. Kúsok svojej radosti. A nevinnosti.
O pár minút neskôr. Možno aj pod vplyvom zmietania sa vo vlnách som bol vnímavejší na veci okolo. Dvaja starčekovia sa stretli. Jeden vyzeral dosť strhane a asi aj telesne nie práve v najlepšej kondícii. Ale bolo v ňom viac života. Začul som iba pár slov z rozhovoru. Doberal si toho druhého. Uťahoval si z jeho šedín i zaokrúhlenej postavy. Tón hlasu hovoril jasne, že to nie je výsmech. Bola to radosť zo vzájomného stretnutia. Asi po rokoch. Nevnímali ma. Ja ich áno. Tešili sa jeden z druhého. Ja z nich oboch.
Dieťa a dvaja starčekovia. Trojica, z ktorej sálal život. Radosť. Kiež by jej bolo na tvárach ľudí oveľa viac. Na tvárach, ktoré sa väčšinou ponáhľajú a sú ustarostené. Nemajú čas na radosť. Nemajú čas mať čas. Čas sú peniaze. Iba radosť je na nezaplatenie.