reklama

Priveľa prachu

Malebné mestečko. Čarovný priestor. Tajomná chuť prostredia. Pozerania hodní ľudia. To všetko pomedzi kvapky kávy, ktorá sa nesmelo spúšťa do útrob tela. Ale spôsobuje radosť aj duchu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zvláštne zloženie ľudí sa za ten nie dlhý čas vymenilo pri okolitých stoloch. Ale nielen ľudí. Aj zvierat. Muchy a pavúky nerátam. Nohou som nechtiac zakopol do mištičky s vodou. Ani si radšej nepredstavujem toho psa, čo tu sedel pre do mnou. Je to tak bezpečnejšie. Na to, že to mohla byť mačka, ani nemyslím.

Ale venujem sa radšej krajším veciam. Vlastne ľuďom. Aj veci tu sú pekné, ba niektoré až úchvatne povyberané a veľmi vkusne a nápadito poukladané, ale predsa len „ľudia first“. Nesadá na nich totiž prach. Aspoň sa to tak nezdá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj tá dvojica zababušená do seba je zaujímavá. Aj to, že si tu prišli prečítať noviny. Skôr to, že ich číta ona a nie on. On sa tvári nezaujato voči svetu okolo. Je zaujatý svojím svetom, ktorým je pre neho ona. Ona sa rozhliada skrz ten popísaný papier na svet okolo. Môže si to dovoliť. Má za sebou jeho. Je v bezpečí.

Aj tá trojica extravagantných turistov je zaujímavým objektom pozorovania. Aspoň tak súdim podľa fotoaparátu, ktorý akosi nie a nie nechať na pokoji. Tvária sa nielen cestovateľsky, ale tak trochu aj miestne. Zapadajú do tohto prostredia.

Nebudem už márniť čas sledovaním ostatných, lebo to najzaujímavejšie je predo mnou. Skupinka mladých žien a ich deti. Netuším, aký majú vek, ale sú mladé. Je to vidieť z každého ich pohybu, reakcie. Z počúvania sa i hovorenia. Zo spôsobu prežívania tejto chvíle, ktorá už možno trvá... a trvá. Deti sa tiež správajú ako sa na deti patrí. Hrajú sa. Čítajú si. Teda ten najstarší z nich. Ostatné deťúrence asi ešte knihu na čítanie veľmi nepoužívajú. Pobehujú hore dole. Niekedy viac inokedy menej hlučne. Môže to vadiť, ale nemuselo by. Budúcnosť by nemala prekážať. Budúcnosť sa predsa musí hlásiť o slovo nebojácne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Túto skupinku som stretol ešte raz. Na druhý, keď vychádzali z kostola. Z nedeľnej omše. To ma potešilo ešte viac. Ubezpečilo v presvedčení o krásnych rodinách a potrebe výchovy v nich.

Tak som zašiel na rannú kávu. Na to mieste, kde večer predtým. To miesto bolo hanblivé nedeľným ránom. A unavené. Aj názorom, ktorý som tam začul. „Tie deti včera večer boli vraj neskutočné otravné. Pobehovali a boli živé. A otravné. Naozaj hrozné.“ Deti, čo je v nich neposednosť a život. Nepatria na miesto, kde sa pije čaj a káva, kde sa čítajú noviny? Psi a iná zver sa tu obšmietať môžu? Hoc aj oňuchávajú (a ktovie, čo ešte iné) cudzie stoly a to, čo je na nich. Ale nehučia. Sú pokojní. Neobťažujú. Zvláštny prístup k životu. Zaprášený prístup k životu. Alebo zaprášený život?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nenechal som sa ale odradiť. Vykročil som s radosťou k prebúdzajúcemu sa mestečku a životu, ktorý sa ukrýva v ľuďoch. Najviac je ho možné sa nadýchnuť v radosti a jednoduchosti, ktorá sa ukrýva v deťoch, od ktorých sa máme čo učiť. Alebo sa stačí iba rozpamätať?

Ľubo Miškovič

Ľubo Miškovič

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Život je o neustálom hľadaní. Samého seba. Miesta v ňom. O hľadaní stôp, ktoré život zanecháva, aby nás navádzal a zvádzal. Nechávam sa ním zvádzať, niekedy viac, niekedy menej. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu