reklama

Neustále "prvýkrát"

Vždy som chcel cestovať. Od nepamäti, teda od detstva. Lietadlom, vlakom, autobusom, autom. Nebolo dôležité ako, ale hlavne ďaleko. A často. Najlepšie neprestajne. Až kým som nepochopil to, čo mnohí vedeli už dávno. Že netreba chodiť až tak ďaleko. Cestovať sa dá aj blízko. Pre mňa je takým cestovaním do blízkeho ďaôeka stúpanie od severnej diaľnice smerom k horám. Je to cestovanie v čase, akoby do úplne iného sveta. Dokonca aj v poveternostnom nečase. Stúpaním sa prepadávam do krajiny nekrajiny, ako Alica do svojej krajiny zázrakov. Dnes mi neprekáža, keď v dovolenkovom čase neprekročím hranica Slovenska. Som však akýsi nesvoj, kým sa nepozdravím z majestátom milovaných hôr.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Nemá krása prehovorila tak neopakovateľne, že jej prvé slová jej vtisli slzy do očí. A to ich videla ešte iba z diaľky. Ja som si vtedy spomenul na svoje prvé skutočné tatrovanie. Nie to z detských čias, lebo to si pamätám iba veľmi matne. Aj keď ma tie štíty, doliny, vôňa kosodreviny stále nadchýnajú neopakovateľným spôsobom, to jej prežívanie ma nejako tajomne vracalo k pocitom, ktoré som zažíval, keď sa dialo to moje „prvýkrát“ s týmito horami. Husia koža. Úsmev od ucha k uchu. Ešte viac však na duchu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veľa toho fotila. Úplne som tomu rozumel. Veď som robil to isté. Dnes to robím už len tak sporadicky. Skôr preto, aby som mal v archíve malú spomienku na čas stretnutia. Radšej si užívam prítomný okamih a nenarúšam si ho fotením. Aj to som sa musel naučiť.

Veľa sme toho nenachodili. Fyzicky. Intenzita prežívaného okamihu však bola myšlienkovou autostrádou (mysľostrádou) do útrob ducha tohto priestoru. Dnes už nie je bežnou vecou počuť žblnkotať vodu a pritom ju aj nevidieť kvôli jej priezračnosti. Ani vietor nám už neprehovára tak často svojím nenápadným príchodom, mocnou prítomnosťou a náhlym nepozorovaným stratením sa kdesi v nenávratne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal som radosť z množstva ľudí, ktorí sa tam pohybovali. Dalo sa poznať z ich tvári, čím a ako žili. Z mnohých sálal pokoj, radosť. Boli si tu oddýchnuť na tele i na duši. A bolo to vidieť. Dýchali. Boli aj takí, čo boli arogantní. Tí tu iba boli. Telom. Splnili si dovolenkovú povinnosť. Nedýchali. Soptili.

Keď toto píšem, z rádia sa ozývajú tóny piesne When We Dance od Stinga. Celkom dobre to vystihuje pocit tých dní. Keď sme tancovali a pretancovali sa chodníkmi až do úplného načerpania zo stretnutia s krásou našich hôr.

Neobjavil so Ameriku. Ani som to nemal v pláne. Neustále však objavujem blízkosť toho, ktorý to celé zapríčinil. Tento chrám prírody a v prírode. Nie rukou zhotovený. Nie ľudskou rukou zhotovený.

Ľubo Miškovič

Ľubo Miškovič

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Život je o neustálom hľadaní. Samého seba. Miesta v ňom. O hľadaní stôp, ktoré život zanecháva, aby nás navádzal a zvádzal. Nechávam sa ním zvádzať, niekedy viac, niekedy menej. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu