Nemá krása prehovorila tak neopakovateľne, že jej prvé slová jej vtisli slzy do očí. A to ich videla ešte iba z diaľky. Ja som si vtedy spomenul na svoje prvé skutočné tatrovanie. Nie to z detských čias, lebo to si pamätám iba veľmi matne. Aj keď ma tie štíty, doliny, vôňa kosodreviny stále nadchýnajú neopakovateľným spôsobom, to jej prežívanie ma nejako tajomne vracalo k pocitom, ktoré som zažíval, keď sa dialo to moje „prvýkrát“ s týmito horami. Husia koža. Úsmev od ucha k uchu. Ešte viac však na duchu.
Veľa toho fotila. Úplne som tomu rozumel. Veď som robil to isté. Dnes to robím už len tak sporadicky. Skôr preto, aby som mal v archíve malú spomienku na čas stretnutia. Radšej si užívam prítomný okamih a nenarúšam si ho fotením. Aj to som sa musel naučiť.
Veľa sme toho nenachodili. Fyzicky. Intenzita prežívaného okamihu však bola myšlienkovou autostrádou (mysľostrádou) do útrob ducha tohto priestoru. Dnes už nie je bežnou vecou počuť žblnkotať vodu a pritom ju aj nevidieť kvôli jej priezračnosti. Ani vietor nám už neprehovára tak často svojím nenápadným príchodom, mocnou prítomnosťou a náhlym nepozorovaným stratením sa kdesi v nenávratne.
Mal som radosť z množstva ľudí, ktorí sa tam pohybovali. Dalo sa poznať z ich tvári, čím a ako žili. Z mnohých sálal pokoj, radosť. Boli si tu oddýchnuť na tele i na duši. A bolo to vidieť. Dýchali. Boli aj takí, čo boli arogantní. Tí tu iba boli. Telom. Splnili si dovolenkovú povinnosť. Nedýchali. Soptili.
Keď toto píšem, z rádia sa ozývajú tóny piesne When We Dance od Stinga. Celkom dobre to vystihuje pocit tých dní. Keď sme tancovali a pretancovali sa chodníkmi až do úplného načerpania zo stretnutia s krásou našich hôr.
Neobjavil so Ameriku. Ani som to nemal v pláne. Neustále však objavujem blízkosť toho, ktorý to celé zapríčinil. Tento chrám prírody a v prírode. Nie rukou zhotovený. Nie ľudskou rukou zhotovený.