Polnoc o 4tej

Autor: Ľubo Miškovič | 6.12.2011 o 21:54 | (upravené 6.12.2011 o 22:09) Karma článku: 3,21 | Prečítané:  589x

- H7? - Zásah, preložil som si do svojej reči jeho slovo „obsadené“. - O rad vyššie. -Voda, preložil som si jeho mlčanie a pokračovanie v procese predaja vstupenky na predstavenie, ktoré som si pracovne nazval „Polnoc o 4tej“.

- H7?

- Zásah, preložil som si do svojej reči jeho slovo „obsadené“.

- O rad vyššie.

-Voda, preložil som si jeho mlčanie a pokračovanie v procese predaja vstupenky na predstavenie, ktoré som si pracovne nazval „Polnoc o 4tej“.

 

Bol som druhý v poradí, kto si kupoval lístky. Nie však posledný. Pribudli ešte traja.

 

Neviem prečo, ale okrem filmu som (pod)vedome sledoval aj ostatných štyroch účastníkov tajomného výletu do mesta, ktoré samo osebe ponúklo ďalšie cestovanie. V čase. A nadčasovosti. I v ľudskej nespokojnosti.

 

Tipoval by som, že je to učiteľka. V stredných rokoch, ale mladšej verzii. Ja v svojich rokoch. Pán v rokoch. A dvojica na prelome stredo-vysokoškolských čias. Ona teda isto (to mi potvrdil priebeh filmového predstavenia; dokázala sa zasmiať). On skôr na prelome stredoškolských a pracovných čias (tuším tu bol iba kvôli nej). Myslím, že spolu dlho do kina chodiť nebudú. Ona by asi rada aj na činohru. On možno ani nevie, čo to činohra je. Ešteže je láska slepá. Zvlášť kým nosí okuliare. Imidžové.

 

Na prvý pohľad nič zaujímavé. S každým schodíkom (alebo skôr skupinkou schodíkov), keď som zameral pohľadom, akože na miesto kam si idem sadnúť, sa mi zdala zaujímavejšia. Učiteľka. Opakujem svoj tip. Trošku frustrovaná. Z nezáujmu o kombináciu jej predmetov. Knihy už nik nečíta a tak sa o nich pred svojimi žiakmi, a s nimi, rozplývať nemôže. Čítať, čo napíšu, je utrpenie asi ako krájať cibuľu. Chce byť silná a nad vecou, ale jej slovenčinárska a literárna duša jednoducho nie je schopná zamedziť kotúľaniu sĺz veľkým ako gramatycké hrubki.

Prišla na masáž. Telo to ešte zvláda. Ale tá duša. Potrebuje intelektuálne pookriatie. Úľavu v bolesti. Culturdrex.

Sedí v kresle nedočkavo. Desať minút pred spustením reklám. Dvadsať minút pred spustením filmu. Ale už v procese liečenia.

Neviem odhadnúť, na čo myslí. Snáď nie na mňa. Ako na rušivý element jej liečebného bahnenia. Dúfala možno, že sa doň ponorí celá nahá. Bez svedkov. A ja mám miestenku do jej kupé. Iba viac do uličky.

A možno je celkom rada, že nebude sama. Bude môcť mlčky zdieľať nepochopenie tejto doby pre krásno. Písané, čítané, hran(v)é, spievané. Asi preto sa tak uvoľňujúco zahniezdila v kresle. Odpila z jemne sýtenej minerálky. Mrkla na predpotopný mobilný telefón (áno už mal asi tri roky), koľko ešte ostáva času. Do začatia filmu? Do príchodu niekoho, kto jej bude rozumieť? Do ukončenia tohto nadčasového okamihu (ktorý sa pomaly iba začína)?

 

To vážne? Tohto pána by som tu nečakal. Ale pasuje tu. Pestovaná brada. Ryšavá. Vypestované vlasy. Už po zbere. Šiltovečka v ruke. Inak prázdne ruky. Zostáva v dolných radoch. Aby dovidel? Aby sa nezadýchal pri výstupe a polovicu filmu nelapal po dychu? Ospravedlňujem sa za krutosť myšlienok. Polepším sa.

Neviem, čo si mám o ňom myslieť. Najlepšie bude, keď si nebudem o ňom myslieť nič. Nemusím mať na všetko a na každého názor. A nemusím všetko komentovať. (Áno, aj mňa pobavila táto veta; znela ako zo sci-fi románu; ešte aj to svoje nekomentovanie musím komentovať)

 

Túto moju hádku prerušuje rozbiehajúca sa zvučka a dobiehajúca dvojica. On a ona. Presnejšie. Ona a on.

Mýlil som sa a to ma teší. Neprišli sa zašiť. Neprišla sa zašiť. On áno. Kým ona bude sledovať film, on sa bude do nej nejako zašívať. Vôbec nie iba metaforicky. Ale prakticky.

 

Neviem opísať svoj pocit z filmu. Skúmal som ho ešte dlho. Až kým sa neminuli záverečné titulky. A bolo nás takých viac. Nikomu sa nechcelo. Pochopiteľne. Chceli sme byť asi ešte chvíľu na mieste, ktoré tu ešte pred chvíľou bolo. Už nie je.

 

Alebo práve preto, že tu bolo, tu je.

 

Sála G, G8. Bol to zásah do čierneho. Tmavého, nočného mesta. Polnoc veci vyjasnila.

 

Učiteľka občerstvene, ale so suchou tvárou, prekročí červené more chýb diktátov.

 

Naozaj neviem, čo si mám o ňom myslieť. Ani neviem, kedy odtiaľ odišiel. Ale myslím, že tu bol.

 

Ešte chvíľu im to spolu vydrží. Možno aj dlhšie. Nie nadlho. Krajčírske práce sú fajn, ale jedného dňa sa minie červená niť.

 

Vôbec nie je čudné byť čudným.

 

Bon soir, mademoiselle Paris. Ca va?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?